Druhá časť reportáže z unikátneho slovenského festivalu nového cirkusu / Z Austrálie pricestoval do Bratislavy aj zabávač a ekvilibrista Matt Yates alebo i Fatt Matt ako sa nechal oslovovať počas svojej šou. Výstredný chlapík v ružovom obleku vyžaruje nesmiernu charizmu a dáva jasne najavo, že čo robí, ho mimoriadne baví. Svoje vystúpenie rozdelil do troch výstupov, pričom v každom udivoval publikum iným balansérskym kúskom. Spievanie a doprovod na gitaru dolu hlavou, vajíčka na paličke položenej na nose, pohárová pyramída, všetko triky z jeho osobnej dielne. Jeho vystúpenie plné bláznovstiev nezaujme ani tak do dokonalosti vypilovanými zručnosťami. S tým sa už počíta, nakoľko s nimi precestoval celý svet. Údiv vzbudzuje štruktúra vystúpenia založená na recipročnej komunikácii s publikom, ktoré sa ľahko poddalo Mattovej charizme. Ako jediný vítal postupne prichádzajúcich divákov už dvadsať minút pred predstavením a rovnako ich vyprevádzal po predvedený svojho najriskantnejšieho čísla. Neustále udržoval kontakt s publikum jednoduchými vtipmi i sebastrápňujúcim humorom. Sofistikovane odstránil hranice medzi sebou a divákom, publikom a pódiom. Nestránil sa použiť ani ostrejšie satirizujúce či parodizujúce poznámky, čím absolútne vymazal akékoľvek hranice (vekové, sociálne…) a nastolil vládu bezvýhradnej rovnosti v duchu poctivej bachtinovskej definície karnevalesknosti. Nešetril nikoho, tobôž nie seba. Paródiu využil aj pri svojom záverečnom kúsku, kedy cielene zosmiešňuje iluzionistické konvencie travestiou (obraznou i doslovnou). Dôležitosť tohto možno zanedbateľného detailu spočíva v druhom pláne samotného skutku prisudzujúcemu novému cirkusu postmoderné postavenie práve možnosťou využitia palimpsestu. Týmto smerom sa vydal aj venezuelský pouličný umelec Katay Santos parodicky spracoval scénu skrotenie šelmy, ikonický prvok klasického cirkusu demonštrujúci silu drezúry na zvieratách. Santos sa nielen kriticky vymedzil voči tejto praktike, ale urobil tak výhradne poetikou nového cirkusu podobne ako Fatt Matt.
V hlavnom programe malo vystupovať aj francúzske zoskupenie Collectif de la Bascule s predstavením Rien n´est moins sûr s kombináciou vzdušnej i pozemnej akrobacie a teeterboardu, čomu bohužiaľ zo zdravotných dôvodov nedošlo. Namiesto toho ich miesto zaplnil neoficiálny headliner festivalu, švajčiarske duo E1nz Cirque. Tajomný názov predstavenia Nischenprojekt neposkytol žiadnu indíciu, čoho sa diváci stanú svedkom. Komorné zoskupenie využíva len niekoľko rekvizít (stôl, vertikálne laná, fľaše, červená loptička) na lyrické predvedenie vzťahu oboch protagonistov. Miestami to dokonca vyzeralo ako charakterový portrét pohrávajúci sa s genderovými vzorcami. Jonas Slanzi zosobňuje miestami až neurotický animus, zatiaľ čo Esther éterickú animu. Sólové čísla postupne spejú k zbližovaniu dvojice až napokon vystupujú v dokonalej symbióze. Preverené ekvilibristické a žonglérske kúsky zasadzujú do nového kontextu. Medzi výraznú črtu tohto progresívneho predstavenia patrí práca s priestorom. Muž vládne pozemským elementom, zatiaľ čo žena vzdušným, čomu napomáha prerozdelenie hracieho priestoru do dvoch rovín ako i celková mizanscéna. Ďalším kľúčovým prvkom neobyčajnej štylistiky sa stal aj rytmus, ktorý sa podpísal pod povahokresbu postáv. Jonas často osciluje medzi extrémne rýchlym predvádzanie a letargickým tempom, čím sa flagrantne vymedzuje voči ostatným jemu podobným umelcom, zatiaľ čo sa jeho partnerka pohybuje skôr v pásme meditatívneho tempa utvárajúc tak jasnú demarkačnú líniu medzi oboma postavami (podobne ako priestor). Jeho výstup nebol ani tak o technike predvedenia ako o originálnej štylizácii plynulého prechodu medzi novým cirkusom a tancom, miestami až baletom. Rozdielny rytmus ako aj duálne vymedzenie hracieho priestoru a predstaviteľov dáva vzniknúť leitmotívu protikladov, ktoré sa priťahujú, bez toho, aby hlavnou témou bola nutne láska alebo sloboda ako uvádza anotácia. Do tejto konkrétnej roviny protagonisti nikdy nezachádzajú, čím ponechávajú divákom dostatočne veľký manévrovací priestor pre osobnú interpretáciu. Švajčiarskemu tandemu sa navyše podarilo názorne demonštrovať (rozľahlý) expresívny potenciál nového cirkusu spolu s jeho doposiaľ nevyužitými zákutiami.
Ako sa už stalo dobrý zvykom, čakanie medzi vystúpeniami v hlavnom programe si návštevníci mohli krátiť v Medickej záhrade oplývajúcej osobitým geniom loci. Areál záhrady bol prerozdelený na rôzne stanovištia, kde návštevníci mohli naraziť na zaujímavé pouličné performancie a niekedy sa stalo, že performancie si našli ich, ako to bolo v prípade putujúceho hudobno-komediálneho zoskupenia Asphalt Music Circus. Festival Cirkul´Art sa profiluje ako organizácia zastrešujúca nový cirkus nielen ako prehliadku, ale i edukačnými projektmi, akým bol i workshop zabezpečovaný cirkusom Le Grando. K pozdvihnutiu gramotnosti o novom cirkuse prispieva i samotná dramaturgia, najmä pri výbere inscenácií rozširujúcich technické i štylistické horizonty a rozvíjajúce estetiku nového cirkusu. Z koncepčného hľadiska sa tretie vydanie festivalu nieslo v duchu rodinnej zábavy, kedy väčšina predstavení spĺňala kritéria zamerané na mladé rodiny. Za ,,najdospelejšie“ predstavenie môžeme považovať E1nz Cirque, práve vďaka už spomínanej prepracovanosti, konceptu siahajúceho za hranice gastronomickej zábavy a absencie akýchkoľvek komických prvkov. Ak má prísť k zveľadeniu povedomia o tomto špecifickom divadelnom žánri, sú to práve predstavenia, akým sa predviedla dvojica Esther a Jonas Slanzi, ktoré sa o to postarajú. Tento kurz sa usporiadateľom podarilo nastaviť už pri vzniku Cirkul´Art-u, kedy medzi vôbec prvé predstavenia patrila dánska inscenácia Sisyphus Ascending (GLiMT), kafkovská adaptácia gréckeho mýtu s implicitnou camusovskou referenciou. Štandard nastavený predchádzajúcimi ročníkmi sa podarilo udržať a zostáva len dúfať, že nový cirkus sa bude na Slovensku čoraz častejšie objavovať a že Cirkul´Art zostane aj naďalej kurátorom progresívnych a inovatívnych inscenácií tohto neustále sa rozvíjajúceho žánru.
Martin Kudláč
foto: Cirkul´Art
